Najstaršie stopy prítomnosti človeka na území obce siahajú do obdobia staršej kamennej doby (paleolit) a patria príslušníkom rodu Homo sapiens sapiens, ktorí v tomto priestore žili zhruba pred 35 až 10 tisícami rokov. Hmotné archeologické pamiatky po tzv. lovcoch mamutov sa nám zachovali v podobe kamenných štiepaných nástrojov z chotára obce.
Z mladšej kamennej doby (neolitu; 3300 r. pred Kr.) pochádzajú artefakty (črepy, mazanica, uhlíky) objavené v blízkosti perínskeho a chymského poľnohospodárskeho družstva, ako aj z polohy Veľká lúka medzi Nižným Láncom a Vyšným Láncom. O čosi mladšieho dáta sú stopy eneolitického sídliska objaveného na ploche hliniska v južnej časti perínskeho chotára.
Doteraz najvýznamnejšie nálezisko je archeológmi evidované zo staršej bronzovej doby (1900-700 r. pred Kr.) a vzťahuje sa na už zničené pohrebisko tzv. koštianskej kultúrnej skupiny, ktoré sa odkrylo pri ťažbe štrku v r. 1953-1954.
Písaná história Perína siaha už do prvej polovice 13. storočia, čo ho zaraďuje medzi najstaršie osídlené dediny v povodí riečky Idy. Prvú písomnú zmienku uchoval tzv. Varadínsky register z r. 1220, v ktorom sa Perín (villa Puruen) spomína ako jedna z desiatich dedín nemeckých usadlíkov uhorskej kráľovnej v Novohradskom komitáte. Nemeckí hostia usadení v tomto špecifickom majetkovom zoskupení kráľovnej (zrejme Gertrúdy, manželky uhorského kráľa Ondreja II.) disponovali obmedzenými výsadami a právomocami.
V r. 1241 bol perínsky kráľovský majetok s veľkou pravdepodobnosťou zasiahnutý pustošivý tatárskym vpádom. O dve desaťročia neskôr sa Perín uvádza už ako riadne osídlená dedina.
V druhej polovici 13. storočia prešiel kráľovský majetok do vlastníctva šľachticom z rodu Perényiovcov. Pôvod tohto významného rodu nebol historikmi doteraz uspokojivo objasnený. Jeho najstarší známi príslušníci sa v písomných prameňoch začínajú objavovať od r. 1272. Na prelome 13. a 14. storočia patrili ako príslušníci nižšej šľachty k familiárom rodu Abovcov. Počas otvorenej konfrontácie Omodejovcov z rodu Aba s uhorským panovníkom Karolom Róbertom sa Perényiovci postavili na stranu kráľa, čo im vydláždilo cestu až na samí vrchol. Páni z Perína sa stali najvplyvnejšími a najmajetnejších feudálmi krajiny. Tri najstaršie vetvy rodu postupne zaujali pozície v rôznych kútoch Uhorska. Vlastnili desiatku hradov, stovky sídel a zastávali významné krajinské hodnosti a úrady. Najväčší vzostup dosiahli počas vlády kráľa Žigmunda Luxemburského.
Až do 16. storočia patril Perín na svoju dobu k pomerne veľkým a ľudnatým sídlam. V r. 1427 pozostával zo 72 zdanených poddanských port. Minimálne do tohto obdobia tu mali páni z Perína svoje sídlo, zrejme v podobe opevneného dvorca, ktoré sa však žiaľ nezachovalo. Okrem svetskej vrchnosti sa Perín stal aj sídlom fary s kostolom a to už od 13. storočia. V r. 1332 sa prvý krát spomína tunajší farár Mikuláš. V tomto období bol perínsky farár zástupcom košického vicearcidiakona so sídlom priamo v Períne. Okrem perényiovského sídla treba preto predpokladať aj význačnejšie cirkevné obydlie. O význame perínskej farnosti svedčí prosba Mikuláša Perényiho pápežovi z r. 1418, aby mohli pútnici pri návšteve Farnosti sv. Juraja v Períne získať odpustky. Len tak mimochodom sv. Juraj ako patrón perínskeho stredovekého kostola bol tiež hlavným symbolom Dračieho rádu uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského, ktorého členmi boli aj Perényiovci.
Po moháčskej katastrofe v r. 1526 skončilo relatívne obdobie pokoja a prosperity. V dôsledku protitureckých vojen, vysokého daňového zaťaženia nastal všeobecný úpadok. V r. 1566 dedinu vyplienili tatárske hordy zo Sedmohradska. Situáciu výrazne zhoršili protihabsburské stavovské povstania a morové epidémie na začiatku 18. storočia. V r. 1712 žilo v obci len sedem zdanených rodín a veľká časť dediny bola spustošená. V r. 1727 z iniciatívy perínskeho zemepána J. Lobkowitza prichádza do Perína prvá vlna kolonistov zo Švábska. Prílev novousadlíkov pokračoval aj v nasledujúcich rokoch a to z rozličných kútov Uhorska. Maďarský etnický ráz Perína s absolútnou prevahou reformovaných helvétskeho vierovyznania sa zmenil. V dedine sa popri maďarčine hovorilo aj slovensky, rusínsky, no najviac nemecky. Dominantné postavenie znovu získali katolíci, čoho symbolickým vyvrcholením bolo obnovenie perínskej rímskokatolíckej farnosti v r. 1763, ktoré zaniklo ešte v 16. storočí nástupom reformácie. Kalvíni sa museli pod dlhé desaťročia uskromniť s malou modlitebňou, od r. 1791 s dreveným kostolíkom (zhorel r. 1822) a neskôr drevenou zvonicou (zhorela r. 1873). Vlastného murovaného kostola sa dočkali až v 20. storočí.
Na začiatku 19. storočia mala dedina 82 domov a v nich 74 poddanských a želiarskych rodín; dovedna tu žilo okolo 900 duší. 18. mája 1822 prežil Perín jeden zo svojich najtragickejších dní, keď obrovský požiar zničil takmer ¾ obce. Následnou rozsiahlou obnovou, ktorá sa uskutočnila s podporou zemepána Jakuba Meska ml., nadobudla dedina podobu akú v hrubých rysoch poznáme v súčasnosti. Rozšírila sa hustota zástavby, čím sa znížil počet usadlosti, uličná sieť sa geometricky zarovnala a zároveň sa vytvorila najmladšia perínska ulica - dnešná Chymská ulica.
Po revolučných r. 1848/1849 bola zrušené poddanstvo a vyhlásená občianska rovnosť pred zákonom. Väčšina perínskych gazdov začala hospodáriť samostatne. V druhej polovici 19. storočia nastal prudký hospodársky rozvoj. Vysokú úroveň v rámci celej Abovsko-Turnianskej župy dosiahol miestny chov hovädzieho dobytka, koní a pestovanie rozličných plodín. V obci nechýbal ani moderný panský veľkostatok s pálenicou, viaceré krčmy, obchody a spotrebné úverové družstvá. Perín bol sídlom obvodného notárstva, štátnej matriky, sporiteľne a pošty (založenej v r. 1885). V r. 1898 bola postavená na mieste súčasného obecného úradu nová prízemná budova miestnej ľudovej školy (staršia stála povyše r. k. kostola). Tá svojmu účelu slúžila až do r. 1957, kedy bola adaptovaná pre potreby kultúrneho domu. Podľa štatistických údajov žilo v Períne r. 1910 1241 osôb, z toho 1231 Maďarov, 7 Slovákov a 3 Nemci.
Prvá písomná zmienka obce pochádza z r. 1294 (Heym), kedy už patrila miestnym feudálom z rodu Hímy. Presný vznik obce nie je známy. Je však nepopierateľné, že názov je odvodený od všeobecne rozšíreného nemeckého osobného mena Heym. V tejto podobe sa dedina i príslušníci rodu označovali v najstaršom období. Predkovia rodu vzišli zrejme z radov kráľovských jobagiónov novohradského komitátu a patrili k príslušníkom nižšej šľachty. V istom období boli v službách susedných Perényiovcov. Keďže Chym na rozdiel Perína bol až do novoveku typickou kuriálnou dedinou s množstvom drobnej šľachty, musíme predpokladať, že bol založený niekedy v 13. storočí práve Hímyovcami.
V Chyme od 14. storočia dokázateľne existoval farský kostol. Jeho prvý kňaz Mikuláš sa spomína v r. 1321. Cirkevné dejiny Chymu však dozaista siahajú do starších dôb, čo dokazujú jednak románske stavebné prvky objavené pri výskume rímskokatolíckeho kostola a jednak staršia ľudová tradícia o existencií stredovekého kláštora.
V 15. storočí sa jednotný hímyovský majetok postupne rozdrobuje a vo vlastníctve jednotlivých častí sa objavujú šľachtici rodu Besenyő a Becskeházi-Orros. V tomto období prevažoval v Chyme i v celom širšom okolí maďarský jazykový element, čo dokladujú zachované chotárne názvy i krstné mená Hímyovcov.
Osmanská prítomnosť v Uhorsku po r. 1526 a s ňou spojený sled nepriaznivých udalostí mali svoj dosah aj na Chym, aj keď nie v takej miere ako to bolo v prípade Perína. Popri početnej šľachte tu žilo rôzne služobnícke obyvateľstvo, hlavne želiari, poddaných bolo menej. Od druhej polovice 16. storočia sa v Chyme usádzali nové šľachtické rodiny Horváth Boynichych, Kákoni, Berencsi, Tomory a Kohány aj so svojim služobníctvom. Pochádzali prevažne z južných častí Uhorska a Chorvátska, ktoré sa už ocitli v rukách postupujúcich Osmanov.
Z náboženského hľadiska bola od 16. storočia celá obec luteránska, neskôr kalvínska. Od 17. storočia mali chymskí veriaci vlastného duchovného. Organizovaná reformovaná cirkev pretrvala až do 18. storočia.
Po skončení protitureckých vojen a protihabsburských povstaní sa aj Chym značne vyľudnil. V 18. storočí preto dochádza k postupnej kolonizácií novým obyvateľstvom. Pribúdajú hlavne rusínske, slovenské a čiastočne nové maďarské poddanské rodiny. Do popredia sa derie gréckokatolícka a neskôr rímskokatolícka viera, ktorá v druhej polovici 18. storočia úplne vytláča reformovaných. Obe dominujúce konfesie mali aj svoj vlastný kostol. Gréckokatolíci chrám sv. Petra a Pavla, postavený okolo r. 1735 a rímskokatolícki veriaci starý chátrajúci, pôvodne stredoveký kostol, ktorý sa im za pomoci miestnych zemepánov rodu Korponay a Márczy podarilo vydobyť z rúk reformovaných v r. 1768 a následne opraviť a vysvätiť sv. Štefanovi Uhorskému. V r. 1751 žilo v Chyme 26 rodín, prevládajúcim jazykom ľudu zostala maďarčina.
Územne neveľká obec s relatívne veľkým počtom nového obyvateľstva z 18. storočia prežívala počas celého 19. storočia demografickú i hospodársku stagnáciu až mierny úpadok. Spôsoboval to jednak malý chotár s nízkym ekonomickým potenciálom. Chymčania sa venovali prevažne pestovaniu plodín a chovu domácich zvierat. V r. 1910 mal Chym 284 obyvateľov, z toho len 8 Slovákov, zvyšní sa hlásili k Maďarom.
Najstaršie dejiny Vyšného Lánca siahajú do r. 1267, kedy sa po prvý raz spomína v písomnostiach zem Lánec patriaci predkom rodu Lánczy. Na tejto zemi sa postupne v priebehu stredoveku vytvorili tri samostatné sídla – Vyšný, Stredný a Nižný Lánec. Čiastka zeme neskoršieho Vyšného Lánca sa volala v stredoveku Korlát Lánc, podľa majiteľa Konráda z Arky. Prvá bezpečná zmienka o samostatnom Vyšnom Lánci (Corlatlanch) sa objavuje pomerne neskoro a to v r. 1372.
V 14. a 15. storočí boli zemepánmi obce šľachtici rodu Korláthfalvi. V r. 1427 tu mal Ladislav Korláthfalvi 5 zdanených port. Od konca 15. storočia žilo vo Vyšnom Lánci niekoľko šľachtických rodov s nepočetným poddanstvom.
Od polovice 16. storočia bola dedina prakticky neosídlená, neboli tu žiadne poddanské porty, nanajvýš ochudobnené zemianstvo so služobníctvom. Táto skutočnosť dozaista súvisela s bližšie neznámym vojenským plienením. Na prakticky ľudoprázdny Vyšný Lánec toho času poukazuje aj dobové označenie obce v tvare Malý Lánec (Kis Láncz alias Felső Láncz). Približne v 70. rokoch 16. storočia došlo k novému osídleniu dediny rodinami zo slovanskej etnickej oblasti (zrejme z Chorvátska) vtedajším zemepánom Svoradom Szendim.
Až do konca 17. storočia si obec uchovala kuriálny charakter, žilo tu veľké množstvo nižšej a drobnej šľachty (napr. rody Abonyi, Csobády, Székely, Kormos) a len veľmi málo poddanského obyvateľstva.
Od prvých desaťročí 18. storočia sa samostatne vyvíjajúce dediny Vyšný Lánec a Stredný Lánec začínajú v dobových dokumentoch zapisovať pod spoločným názvom „Vyšný a Stredný Lánec“ (possessio Felső et Közép Láncz) a neskôr bez spojky „a“ (et). Po vojnových útrapách a morovej nákaze na začiatku 18. storočia bolo tunajšie obyvateľstvo značne preriedené. Spojenie oboch Láncov v jeden administratívny celok bolo preto logickým vyústením tohto stavu. Celý „zjednocovací“ proces bol však dlhodobejší a skončil prakticky až v polovici 19. storočia, kedy už môžeme hovoriť iba o Vyšnom Lánci.
Od rozšírenia reformácie v 16. storočí bola dominujúcim náboženstvom kalvínska viera. Prvá organizovaná reformovaná cirkev vznikal pravdepodobne v r. 1640. V 18. storočí tu jestvoval matkocirkevný zbor zjednotenej reformovanej cirkvi pre Vyšný, Stredný a Nižný Lánec. Druhou najpočetnejšou konfesiou boli rímskokatolíci, ktorí ako filiálka prislúchali farnosti v Buzici. Prvý kamenný katolícky kostol nechal vystavať zemepán obce Jakub Lánczy v r. 1776 a bol zasvätený narodeniu Panny Márie. V r. 1842 žilo vo Vyšnom Lánci 216 rímskokatolíkov, 82 gréckokatolíkov, 138 kalvínov a osem židov.
Po oslobodení poddanstva v r. 1848 patrili Lánczyovci k najvplyvnejším a najmajetnejším statkárom v celej župe. V samotnom Vyšnom Lánci vlastnili najviac pozemkov i chovných zvierat. Na prelome 19. a 20. storočia disponovali majetkom o rozlohe 1044 kat. jutár zeme, ktorý sa rozprestieral na území štyroch obcí. V r. 1897 zamestnával Béla Lánczy na svojom veľkostatku 28 nádenníkov, vlastnil 124 ks hovädzieho dobytka, 21 koní, 172 prasiat, 642 oviec, množstvo technického vybavenia a poľnohospodárskych strojov. Naproti tomu bezzemkovia a väčšina obyvateľstva Vyšného Lánca živorila a ich hospodárske výnosy boli nízke. Na začiatku 20. storočia došlo k viacerým konfrontáciám (fyzickým útokom) ba aj ostrým štrajkom námezdného robotníctva. Situácia sa z ich pohľadu zlepšila až po postupnej parcelácií Lánczyovského veľkostatku. V roku 1910 mal Vyšný Lánec 306 obyvateľov z toho 299 Maďarov a 7 Slovákov.
Po ukončení prvej svetovej vojny (1914-1918), na bojiskách ktorej zahynulo alebo sa zranilo niekoľko desiatok Perínčanov, Chymčanov a Vyšnolánčanov, sa obce stali súčasťou Československého štátu. Formovanie novej republiky prebiehalo v zložitých a chaotických pomeroch. V lete r. 1919 sa obce ocitli v ohnisku rozsiahlych bojov medzi československými vojskami a maďarskou červenou armádou. Popri materiálnych škodách boli počas bojov legionármi násilne zavraždení a popravení štyria mladí Perínčania (21 ročný Gyula Forrai; 18 ročný Sándor Filip; 17 ročný Sándor Humenyik a Ferenc Winter).
O štátoprávnej príslušnosti obcí sa definitívne rozhodlo podpisom Trianonskej mierovej zmluvy v r. 1920. Odmietavý, ba v niektorých momentoch až nepriateľský postoj miestnych komunít k novej štátnej moci sa postupom času zmiernil, no v pasívnej forme pretrval až do pripojenia južného Slovenska Maďarsku v r. 1938.
Medzivojnové roky (1918-1938) priniesli do života miestnych obyvateľov veľké zmeny a medzi nimi aj fenomén života v pohraničí. Nové štátne hranice na niektorých miestach priamo preťali obecné chotáre, čím sa značná časť rolí, lúk a hlavne lesov ocitla na území cudzieho štátu. Výrazne sa rozmohlo pašeráctvo, ktoré v niektorých rokoch nadobudlo priam obludné rozmery a ktoré neraz končilo konfrontáciami s príslušníkmi československej finančnej stráže v Períne a Buzici, ale aj s četníkmi z Chymu. S pašeráctvom bola úzko prepojená spravodajská a špionážna činnosť miestnych obyvateľov, ktorú vykonávali pre potreby maďarskej strany. Život v novom štáte však priniesol aj mnoho pozitív, jedným z nich boli slobodné demokratické voľby. Prím v našom regióne hrala maďarské menšinové strany a tzv. agrárnici. Významnými udalosťami tohto obdobia boli čulé stavebné aktivity, hlavne v Períne: v r. 1928-1930 sa uskutočnila rozsiahla prestavba rímskokatolíckeho kostola, r. 1929 pribudol v rekordne krátkom čase nový kalvínsky kostol a v r. 1933 bola vybudovaná dvojposchodová kasáreň finančnej stráže.
Z hľadiska štátnej správy patrili Perín (úradne Perina), Chym (Him) a Vyšný Lánec (Vyšný Lánc) ako samostatné obce sprvu do Abovsko-turnianskej župy, v r. 1923-1928 do Košickej veľžupy a v rámci nej do Moldavského okresu. V r. 1930 žilo v Períne 1290, v Chyme 289 a vo Vyšnom Lánci 294 obyvateľov.
V novembri 1938 na základe rozhodnutia Viedenskej arbitráže boli časti južného Slovenska prisúdené a pripojené Maďarskému kráľovstvu. Obyvatelia Perína, Chymu a Vyšného Lánca túto skutočnosť prijali s obrovským nadšením, ktoré sa naplno prejavilo pri oslavných vítaniach maďarskej armády. Vypuknutím druhej svetovej vojny, zhoršujúcou sa ekonomickou situáciou a v neposlednom rade priamym vstupom Maďarska do vojny v r. 1941 a odvodmi mužov na front, pocity radosti obyvateľov sa veľmi rýchlo rozplynuli. Na frontoch druhej svetovej vojny zahynulo mnoho našich rodákov (38 potvrdených prípadov), väčšina na východnom fronte, ale niektorí prišli o život aj v sovietskych zajateckých táboroch alebo doma na následky zranení a ochorení.
Bezprostredné hrôzy vojny postihli náš kraj na prelome rokov 1944/1945. V decembri 1944 sa boje medzi ustupujúcimi jednotkami nemeckej a maďarskej armády s rumunskými a sovietskymi vojskami odohrávali priamo na území Perína, Chymu a Vyšného Lánca. Trvali zhruba 4 týždne do polovice januára 1945 a vyžiadali si prevažne materiálne škody na budovách, úrode a úžitkových zvieratách. V Períne okrem toho dokázateľne zomreli dvaja civilisti. Osobitú tragickú kapitolu tohto obdobia predstavuje židovské obyvateľstvo, ktoré bolo násilne deportované a likvidované v koncentračných táboroch (v Períne pred deportáciami v r. 1941 žilo 11 izraelitov).
Koniec druhej svetovej vojny priniesol návrat obcí do obnovenej Československej republiky. Pohraničný život sa stal znova realitou. Košický vládny program podpísaný prezidentom Benešom označil maďarské obyvateľstvo za kolektívnych vojnových zločincov. Jednotlivé prezidentské dekréty ich postupne zbavili všetkých práv vrátane štátneho občianstva. Už v r. 1945 bolo niekoľko občanov násilne deportovaných na nútené práce do Čiech. Perzekúcie pokračovali a vyvrcholili nedobrovoľným vysídlením v r. 1948. Najviac na to doplatil Perín, odkiaľ bolo v priebehu februára a marca 1948 vysídlených do Maďarska 130 rodín v počte 457 osôb (niekde sa uvádza 165, resp. 179 rodín), t.j. ¾ obyvateľstva. Vysídlenie sa dotklo aj Chymu a Vyšného Lánca, ale iba okrajovo. Vysídlené rodiny boli umiestnené v zadunajských obciach a mestách Városlőd, Kislőd, Bakonyjákó, Olaszfalu, Ganna, Tótvázsony, Torvaj, Mözs, Porva a Magyarpolány.
Uvoľnené miesta vysídlencov postupne zaujímali nové slovenské rodiny zväčša zo zemplínskych obcí Háromhuta, Nagyhuta, Kishuta a Répáshuta. Celkovo bolo v Períne usídlených 127 slovenských rodín (511 osôb).
Po prevzatí moci v krajine komunistami prešlo riadenie obecných samospráv pod miestne národné výbory (MNV) ako zastupiteľské orgány štátnej moci a správy. MNV v Períne a vo Vyšnom Lánci bolo ustanovené v r. 1950, chymské až v r. 1957. V r. 1964 došlo k administratívnemu zlúčeniu Perína a Chymu do jednej politickej obce so spoločným MNV. Činnosť samostatného MNV vo Vyšnom Lánci trval až do roku 1971, kedy došlo k jeho zlúčeniu s MNV Perín-Chym. V roku 1991 bol Vyšný Lánec pripojený k obci Perín-Chym aj po stránke politicko-administratívnej.
Autor: Mgr. Tomáš Ondrejšík
